Oltárkameň – tlač

Oltárkameň je starobylým pamätníkom histórie, svedectvom kultových zvykov našich predkov a útočiskom veriacich prenasledovaných pre svoje náboženské presvedčenie. Nachádza sa východne od vrchola Lysej (1068m), v blízkosti chodníka zelenej turistickej značky.

Kameň Oltárkameň je tvorený mohutným pieskovcovým blokom so zaujímavou doskovitou vrstevnosťou, ktorý sa počas tektonických procesov dostal nad úroveň okolitého povrchu a odtrhol sa od materskeho podložia, od ktorého je oddelený puklinou. Takýchto tektonických porúch je v blízkosti Lysej viacero, stačí spomenúť Chyžisko (Obr. 1) v oblasti Zbojnícke diery, alebo Brúsny kameň (Obr. 2) v oblasti Čeršľa. Rozmery Oltárkameňa (Obr. 3) sú približne 4 m na dĺžku a 1,5 - 1,8 m na šírku. Výška nad terénom pri kaplnke, pri hornej časti je 95 cm, pri spodnej časti 150 cm a od dna priekopy k najvyššiemu bodu 255 cm. V nedávnej minulosti (Obr. 4,5,6) vystupoval viac nad okolitý povrch, ale v súvislosti s výstavbou kaplnky bol obsypaný štrkom. Na jeho stenách sú viditeľné rôzne nápisy, pradávne znaky a symboly, pravdepodobne aj runové nápisy.¹ Väčšina z nich je však už natoľko poznačená časom, že sú prakticky nečitateľné. Z mladších nápisov je asi najvýraznejší nápis EWICK (Obr. 7) z roku 1875. V minulom storočí pribudla na kameni turistická značka, ktorá bola neskôr necitlivo zatretá (Obr. 8).




Písomné zmienky 1786 Prvá známa písomná zmienka o Oltárkameni pochádza z roku 1786. Prešovský rodák Ján Matej Korabinský v diele Geograficko-historický a produktový (hospodársky) lexikón Uhorska (Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von Ungarn) na strane 851 píše (preklad z nemeckého originálu):² "Ďalej od majerov sa v lese nachádza prastarý Oltárkameň, pri ktorom sa schádza mládež na sviatočných zhromaždeniach." 1818 Oltárkameň bol zachytený pod názvom Oltár Kameny na mape majetkov rodu Péchy de Ujfalu (Obr. 9), ktorú v roku 1818 vyhotovil Vincent Beör. 1846 V rokoch 1844-1845 býval v Prešove na Hlavnej ulici č. 60 romantický básnik Mihály Tompa. Pôsobil ako vychovávateľ v rodine Péčiovcov. Pravdepodobne počas výletu, resp. návštevy u Péčiovcov v Pečovskej Novej Vsi sa dozvedel legendu o tajomných jazdcoch, ktorí sa zdržiavali v oblasti vrchu Lysá a spracoval ju do romantickej poémy Oltárkő (Oltárkameň), ktorú vydal v roku 1846.³ Preklad z maďarského originálu si môžte prečítať na tejto stránke. 1847 Slovenský národovec Bohuš Nosák-Nezabudov v cestopise Listy z neznámej zeme uverejnil 25. januára 1847 v časopise Orol tatranský tieto slová: "Dedina Rusínska Šoma vikuká z lona hustich sadov i nad ňou jaskiňa ´Oltár kameň´ nazvanú ešte po dnes upametuje Sabínovčanov na vpád Mongolov do Uhár. Tam vraj zutekali Šarišaňja z okolních dedín a zbúdujuc oltár okolo neho sa modlili za oslobodenia od divých Tatárov." O tom, že Oltárkameň Bohuša Nosáka-Nezabudova zaujal, svedčí aj list, ktorý písal 3. mája 1870 predsedovi Kníhtlačiarskeho účastinného spolku Jánovi Kohútovi. Ponúka v ňom odkreslený Oltárkameň na uverejnenie v Kalendári na rok 1872.⁴ Bohužiaľ, obrázok sa do spomínaného Kalendára nedostal, čo je veľká škoda. Určite by bolo zaujímavé vidieť, ako v tých časoch Oltárkameň a jeho okolie vyzeralo. 1863 Krátka informácia súvisiaca s Oltárkameňom sa spomína v diele Sáros vármegye leirása, ktoré v roku 1863 vydal Ödön Potemkin (Preklad z maďarského originálu):⁵ "Hrad Oltariska bol postavený na veľmi vysokom vrchu pri Pečovskej Novej Vsi, dnes už ledva poznať to miesto. Vlastnili ho templári, neskôr zanikol a pohltil ho les." - str. 39 A ďalej na strane 72 spomína, že hrad Oltariska získal neskôr Perényi. 1868 Slovenský maliar, vedec a konštruktér Jozef Božetěch Klemens v Letopise Matice Slovenskej, ročník V., II. zväzok z roku 1868 na strane 99 píše s najväčšou pravdepodobnosťou o Oltárkameni:⁶ "Minulý mesiac vypravoval mi prof. Štepán, že i u Sabinova majú byť kdesi na skale rúnske nápisy." 1910 Stredoškolský učiteľ Sándor Tóth, ktorý pôsobil v Prešove, vydal v rokoch 1909 - 1912 rozsiahlu trojdielnu monografiu Sáros Vármegye Monografiája. V druhom dieli na strane 248 uvádza: "Oltariszka-vár: 1200 elején a templárius-rend építi a pécsujfalusi hegységben. A rend eltünte után a vár is elpusztult. Vadon erdőség foglalta el helyét." V preklade: "Hrad Oltariszka: Počiatkom roku 1200 ho stavia rád templárov v horách Pečovskej Novej Vsi. Po zániku rádu spustol aj hrad. Jeho miesto zabral divo rastúci les (prales)." 1915 Martin Žunkovič sa v diele Slavische Runen-Denkmäler zaoberá starými nápismi a podľa Klemensa opakuje: "In der Umgebung von Sabinov sollen auf einem Felsen gleichfalls Runeninschriften gefunden worden sein" Obaja autori rovnako spomínajú aj nápis na kameni nad Bogliarkou. 1937 F. Ortelt 20. augusta 1937 v týždenníku Šariš na strane 3 píše o starom kríži pri Oltárkameni. Citácia ďalej v článku. 1938 Fr. Čermák 1. apríla 1938 v týždenníku Šariš píše: "Za pekného počasia možno si učiniť vychádzky po hrebeňoch hory buď ku 'Oltár kameňu', kde v dobe protireformácie schádzali sa potajne sabinovskí evanjelici k službám božím, súc v rozsiahlom, ťažko prístupnom pralese úplne bezpeční, alebo až na Čergov, 5 km vzdialený, prípadne do okolných lesov." - str. 7 Zmienky z nedávnej minulosti 1964 Viliam Zahatňanský, v turistickom sprievodcovi Čerchovské pohorie v miestopisnom zozname spomína na strane 145:⁷ "Oltár kameň, mohutný kameň na temene Lysej, neďaleko kríža pri ceste, opradený povesťami vykonávania pohanských modloslužieb. Iná verzia hovorí o bratríckych bohoslužbách." 1973 Ing. Ján Turlík, v ôsmom čísle časopisu Krásy Slovenska v roku 1973 na strane 361 píše: "Pozornosti návštevníka tu neunikne osamelý bludný kameň, od nepamäti nazývaný oltár-kameňom. Z historických záznamov sa dozvedáme, že na tomto mieste sa v 15. storočí zhromažďovali bratríci za pobytu na východnom Slovensku." 1990 V blízkosti Oltárkameňa sa nachádza drevená tabuľa (Obr. 10), ktorú zhotovil kolektív horskej služby v roku 1990. Je na nej tento text: "Podľa známych písomných dokladov sa táto lokalita spomína ako "Oltariska", ktoré už pred r. 1200 Rád templárov vybudoval v lesoch, ktoré patrili do katastra Pečovskej Novej Vsi. Po odchode templárov hradisko zaniklo. Ústnym podaním sa traduje, že v čase pobytu bratríckych vojsk v šarišskej župe (pol. 15. stor.) sa na Oltárkameni schádzali k bohoslužbám protestanti zo sabinovskej a bardejovskej strany čergovského pohoria. Spracoval kolektív okrsku HS Lysá r. 1990" 1991 Jozef Ďurček, v turistickom sprievodcovi Čergov.Branisko v miestopisnom zozname spomína na strane 177:⁸ "Oltárny kameň, hranolovitý balvan na Lysej, opradený legendou o pohanských a bratríckych bohoslužbách; občasné pútnicke miesto pravoslávnych veriacich" O Oltárkameni v nedávnej dobe vyšlo viacero článkov napr. v Korzári "Oltárkameň na čergovskom hrebeni je opradený mystikou", "Tajomstvá Oltárkameňa", v Prešovskom večerníku "Lesy Čergova ukrývajú vo svojich útrobách tajomnú cestu", alebo článok na stránkach Gréckokatolíckeho arcibiskupstva Prešov. Vo viacerých článkoch sa Oltárkameňu venoval aj Ing. Ján Ducár.⁹^,¹⁰ Z predchádzajúcich citácií je zrejmé, že Oltárkameň bol už oddávna známy. Uvedené zmienky však nie sú podložené dobovými prameňmi a vychádzajú tak len z rozprávania a legiend, alebo sa navzájom kopírujú. Spomínaný hrad Oltariska bude s najväčšou pravdepodobnosťou dnes už len sotva viditeľná zrúcanina, resp. zatrávnená kopa kamenia v oblasti Kočí zamek. Názov Oltariska pravdepodobne vznikol v súvislosti s Oltárkameňom, od ktorého je vzdialený vzdušnou čiarou zhruba 800 m. Súvislosť s templármi sa javí ako málo pravdepodobná.

Obrady Oltárkameň mohol byť kultovým miestom Slovanov. Ako bolo uvedené vyššie, Korabinský spomína Oltárkameň ako miesto hier mládeže. Halaga túto zmienku dáva do súvisu s pohanským kultom hier a ihricov v posvätných hájoch.¹¹ Existuje predpoklad, že sa v blízkom okolí Oltárkameňa nachádzala zatiaľ neznáma výšinná usadlosť. Toto tvrdenie, ktoré vyslovil prof. Budinský-Krička, sa zakladá na náleze niekoľkých žarnovov, zatiaľ bližšie nedatovaných, typologicky však spadajúcich do obdobia 9-10. storočia.¹² Žarnovy boli nájdené medzi obcami Baranie a Ambrušovce a sú uložené vo vlastivednom múzeu v Prešove. Dokázané slovanské osídlenie bolo aj na neďalekej Hradovej hore, kde bolo objavené slovanské hradisko, osídlené v 10-11. storočí. Prítomnosť Slovanov dávajú tušiť aj názvy oblastí v okolí ako napr. Boguš, Hriešna, Háj. Oblasť Hriešna by mohla rovnako poukazovať na slovanské kultové miesto. Podrobnejšie informácie nájdete v samostatnom článku o Hriešnej. Ústnym podaním sa traduje, že sa na Oltárkameni v 15. storočí zhromažďovali bratríci. Neskôr, v 17. storočí v dobe protireformácie, sa tu schádzali potajne sabinovskí evanjelici k službám božím. Po roku 1835, kedy sa zriadenila filiálka gréckokatolíckej farnosti v Drienici pre osadu Baranie, sa na Oltárkameni každoročne v letných mesiacoch konala sv. liturgia. Bola to odpustová slávnosť osád Baranie a Ambrušovce. V roku 1898 mala filiálka Baranie 79 veriacich, všetko gréckokatolíkov. Po druhej svetovej vojne sa bohoslužby prestali konať. Tradíciu v roku 1956 načas obnovil o. Eugen Jakubiv (Obr. 11), ale v rokoch normalizácie bola potlačená. Filiálka Baranie zanikla v roku 1970 po odsťahovaní posledných obyvateľov osady.¹³ Tradícia bohoslužieb bola opätovne obnovená až v roku 2000.

Kaplnka Myšlienka vybudovať na Oltárkameni kaplnku vznikla už v 60-tych rokoch minulého storočia, kedy sa v dobe náznaku politických zmien v roku 1968 v Drienici a okolitých obciach konala finančná zbierka, na ktorej sa vyzbieralo 14 000 Kčs. Dňa 13.7.1969 sa na Oltárkameni počas stretnutia rodákov obce Drienica vykonal aj symbolický výkop základov kaplnky, avšak nasledujúci politický režim v období po auguste 1968 realizáciu prekazil.



So stavbou kaplnky sa začalo dňa 17.5.2001 na cintoríne v Drienici. Demontovaná kaplnka bola potom prevezená na Oltárkameň, kde sa 12.8.2001 konala jej vysviacka. Za veterného počasia sa tu zišlo cez 500 veriacich (Obr. 12,13). Kaplnka je zasvätená Premeneniu Pána. Jej autorom je Ing. Andrej Mačišák a naprojektoval ju Ján Maľcovský.




Kríž Kedy bol postavený prvý kríž pri Oltárkameni sa už asi nedozvieme. Najstarší kríž (Obr. 14), ktorý zatiaľ vieme dokladovať, bol písomne spomenutý 20. augusta 1937 v týždenníku Šariš, kde ho pán F. Ortelt opísal takto: "Turistická značka bielo-zelená viedla nás bezpečne a iste až sme sa priblížili k čiernemu drevenému krížu s Ukrižovaným z čierneho plechu. Kríž mal plechovú čiernu ochranu, ale len do jednej polovice. Druhú polovicu zničil čas a nepohoda. A aký vzácny bol ten kríž. Pod nohami Ukrižovaného v dreve kríža vyrytý kalich, a pod ním turecký polmesiac a židovská hviezda. A naproti tomuto krížu veľký kameň - kameň oltárny." ¹⁴ Spomínaný čierny drevený kríž bol neskôr nahradený novým dreveným krížom (Obr. 15,16), ktorý zhotovili Juraj a Štefan Blaščákovci z Baranieho. Na ňom sa opäť nachádzali znaky kalicha, polmesiaca a hviezdy (Obr. 17). Tento kríž, aj napriek opravám v roku 1990, podľahol zubu času a bol dňa 23. 6. 2000 demontovaný a spílený. Niektoré jeho časti boli spálené, niektoré (Obr. 18) ešte aj dnes môžete nájsť v blízkosti Oltárkameňa. Zachovala sa (Obr. 19) aj časť kríža (Obr. 17), kde boli vyryté znaky kalicha, polmesiaca a hviezdy.

Autormi súčasného kríža sú Ján Maľcovský a Vincent Sedlák z Drienice. Bol osadený (Obr. 20) dňa 23. 6. 2000 a následne 30. júna 2000 vysvätený za mimoriadne nepriaznivého počasia (hmla, dážď a silný vietor), ale aj napriek tomu za účasti vyše 400 veriacich.
Kríž je zhotovený z dubového dreva. Na čelnej (Obr. 21) a pravej (Obr. 22) bočnej strane kríža sú vyryté znaky. Zadná a ľavá strana je bez znakov. Telo Spasiteľa je namaľované na plechovom podklade.

Stručný popis symbolov (informácie citované podľa cirkevného archívu obce Drienica):

PNK - Je to pamiatka na kresťanov prenasledovaných v každej historickej dobe. Tu pri Oltárkameni nachádzali ochranu, útechu a silu. Tu sa konali bohoslužby pre veriacich z osád Baranie a Ambrušovce. Prichádzali tu kresťania zo sabinovskej i bardejovskej strany Čergovského pohoria.
MR 1200 - Je to zmienka o pôsobení mníchov - Templárov (rytierov s celoeurópskou pôsobnosťou), ktorým bola zverená ochrana "Svätej zemi". Poľská časť mníchov putujúca do Jeruzalema dostávala od vtedajších panovníkov hradiská (r. 1212 Chmeľov a i.). Alebo si ich budovali sami (Kláštoriska). Jedno takéto, nazvané "Koči zámek", bolo vybudované v roku 1200 tu na blízkom návrší, nad osadou Baranie. Po opustení mníchmi hradisko zarástlo lesom.
VTR 1241 - Po spustošení a vyplienení krajiny Tatármi v r. 1241-42 nastalo sťahovanie národov. Tieto sa sťahovali pozdĺž údolí riek (oblasť terajšieho východoslovenského kraja). Usádzali sa do hôr na neobrábané pozemky. Toto usadzovanie sa udialo aj v blízkom okolí.
VTT 1524 - Ďalší vpád Tatárov a Turkov v r. 1524, cez Halíč (oblasť Ľvova), zasahuje oblasť východného Slovenska. Najmä mesto Bardejov upevňuje svoje hradby a zabezpečuje obranu. Organizačná štruktúra vtedajších východoslovenských kráľovských miest nazývaná "Pentapolitana", (Košice, Prešov, Bardejov, Levoča a Sabinov) sa zomkla. Na tomto základe sa vytvorila zo Spiša z Levoče, z hornotoryskej zemi a zo Sabinova tzv. "Kráľovská cesta". Touto viedla pomoc mestu Bardejov.
OSD BA AM 1411 - Zo Sabinova cez Ľutinu a z hradu Hanigovce viedla horská "Kráľovská cesta" na Čergov. Tá sa spájala s odbočkou od Hradiska a viedla ďalej cez Hertník do Bardejova a do Poľska. V r. 1411 tu bola doložená brána - osídlenie a vznik osád Baranie a Ambrušovce.

Na pravej bočnej strane je uvedený rok osadenia a iniciály autorov.

Spomínané tvrdenia je potrebné upresniť a poopraviť. O tom, že v lokalite Kočí zamek bolo templármi okolo roku 1200 vybudované hradisko, máme zmienku len z roku 1863 od už spomínaného Ödöna Potemkina. Toto tvrdenie však nie je podložené prameňmi a zakladá sa pravdepodobne len na ústnom podaní alebo legendách. Predpoklad, že v roku 1411 bola doložená brána pri osade Ambrušovce a z toho odvodený vznik a osídlenie osád Baranie a Ambrušovce je nesprávny. Bližšie informácie sú v článku o metácii Starých Hanigoviec z roku 1411¹⁵


Legendy Oltárkameň bol od nepamäti tajuplným miestom, a tak nečudo, že o ňom vznikali rôzne legendy. Tu sú niektoré z nich: Legenda o rytieroch na Lysej Legenda o tajuplných jazdcoch na Lysej má dve zatiaľ známe modifikácie. Jedna pochádza z oblasti Pečovskej Novej Vsi, ktorá je zachytená v poéme Oltárkameň od Mihálya Tompu. Druhá pochádza z Drienice a ešte aj dnes ju možno počuť z rozprávania jej obyvateľov. Táto verzia opisuje mohutných rytierov na koňoch, ktorí sa správali absolútne nekresťansky. Obyvateľom Drienice (vtedy Šomy) a okolitých obcí brali veci pre svoju potrebu bez zaplatenia. Kradli hlavne potraviny, oblečenie, peniaze. Svoje teritórium si označovali morfickými krížmi, ktoré vysekávali do kameňov a stromov. Tak chceli miestnemu obyvateľstvu dokázať svoju nadvládu. Lenže títo po odchode rytierov tieto kríže zlikvidovali. Legenda vraví, že jeden z takýchto krížov bol aj na Oltárkameni, ďalší sa vraj mal nachádzať na južnom svahu Lysej, ale jeho miesto bolo výstavbou v 60. rokoch 20 storočia zlikvidované. Táto legenda môže mať reálny základ v podobe kontroverzného krakovského biskupa Jána Muskatu a jeho žoldnierov.¹⁶ Legenda o vzniku pomenovania Oltárkameň V oblasti Lysej sa ukrývali dvanásti zbojníci. Nie je tu spojitosť s predchádzajúcou legendou, pretože zbojníci z Lysej neubližovali nikomu z blízkeho okolia. Naopak, obyčajným ľuďom pomáhali. Lúpiť chodili na vzdialenejšie miesta a prepadávali len bohatších a zámožnejších. Raz zbojníci zastavili na Begalke (Pozn.: časť Sabinova pri odbočke na Drienicu) pocestného a spýtali sa ho kto je, aké vie remeslo a kam ide. Odpovedal, že nevie žiadne remeslo, že je farár a ide slúžiť omšu. Na to mu zbojníci povedali: "Pôjdeš s nami, nemusíš sa báť, neublížime ti. Odslúžiš nám omšu, a potom ti zaplatíme toľko, koľko ty ani za rok nezarobíš. Tu ti zaviažeme oči, aby si nevidel kam ťa vedieme, aby si nás neprezradil, a keď omšu doslúžiš na toto miesto ťa späť aj privedieme." On im odvetil, že nemá so sebou potrebné veci, ani kalich, ani evenjelium, ani víno. "My toto všetko máme." - odpovedali mu zbojníci. Zaviazali mu oči a priviedli ho k veľkému kameňu na Lysej. Tam priniesli čistý biely obrus a všetko ostatné, čo farár potreboval. On im tam potom odslúžil omšu a odvtedy sa kameň pri Lysej volá Oltárkameň.

Záver Oltárkameň ostáva aj naďalej zahalený tajomstvom, legendárny a mystický. A takýto už ostane, pretože dnes sa už asi sotva dozvieme viac o jeho dávnej minulosti. Jeho história siaha až príliš ďaleko. V rôznych časoch slúžil iným účelom - bol kultovým miestom pohanov, bol útočiskom obyvateľov okolitých obcí počas vpádu Tatárov, útočiskom prenasledovaných veriacich rôznej viery, ale bol i vychádzkovým miestom a miestom hier mládeže. Oltárkameň je dedičstvom našich predkov a ekumenickým posolstvom minulosti.

Podklady a konzultácie: Vincent Sedlák, Cirkevný archív obce Drienica Ivan Mačo Čemerica - preklady maďarských a nemeckých materiálov

Klemens, J.B.: Letopis Matice Slovenskej. ročník V., II. zväzok. 1868, str. 99
Korabinsky, J. M: Geographisch – Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn. Weber und Korabinskyscher Verlag, Pressburg, 1786, str. 851. Štvrť hodiny od Sabinova je rusnácka dedina Šoma (Pozn.: Dnes Drienica). Odtiaľ tečie potok Šomka, na ktorom asi pred 4 rokmi postavili mlyn, povyše papierového mlyna na Toryse. Obec (miesto) patrí spolovice mestu. Hodinu a pol od mesta sú gazdovstvá (majere). Štvrť hodiny od mesta na kopčeku pri Toryse sa nachádzajú sírne kúpele, ktoré domáci aj cezpoľní hojne navštevujú. Kúpele patria mestu, majú hostinec a oddelené kúpeľné komôrky. Mesto má aj tehelňu. Miestna mládež sa chodí rekreovať do lesa Stavenec, za kúpeľmi. Tu sa nachádza tzv. Gančarloch, ktorý údajne nemá dno, pravdepodobne je to prepadnutá banská štôlňa. Ďalej od majerov sa v lese nachádza prastarý Oltárkameň, pri ktorom sa schádza mládež na sviatočných zhromaždeniach. Meno Sabinov dostalo mesto podľa Sabiny, dcéry kráľa Bela III.
Tompa, M.: Oltárkameň (Romantická poéma). 1846. Dostupné online: /new/article.php?id=12
Sedlák, I.: Bohuš Nosák-Nezabudov. Matica Slovenská, Martin, 1982, str. 258. Jestliže by ste Šarišský zámok, pre nás pamätnejší od muránskeho, a Oltár-kameň azda do Kalendára na rok 1872 potrebovali, ráčte mi čím najskôr láskave odpísať. Svierkievič by ich, kým v Sabinove bude posádka, odkreslil. On Vám ale priam honorár pýta, a tak ma ráčte uvedomiť, koľko by ste mu chceli dať za odkreslenie týchto dvoch predmetov? Útraty cesty na Oltár-kameň by vďačne môj brat Bohumil niesol. Clara pacta boni amici. Škoda, že som sa ja nenaučil kresliť.
Potemkin, Ö.: Sáros vármegye leírása, statisztikai, földrajzi, okirati és történelmi tekintetben. Noséda Gyula, Pest, 1863, str. 39
Klemens, J.B.: Letopis Matice Slovenskej. ročník V., II. zväzok. 1868, str. 99
Zahatňanský, V. a kol.: Čerchovské pohorie. Turistický sprievodca ČSSR. Šport, vydavateľstvo SV ČSTV, Bratislava, 1964, str. 145
Ďurček, J.: Čergov. Branisko. Šport, Bratislava, 1991, str. 177
Ducár, J.: Oltarkamiň. Družno vpered. Ročník 43. 1994
Ducár, J.: Oltárkameň. Pravoslávny kalendár 1998. Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi, Prešov, 1998
Halaga, O.: Historicko-ekonomický význam karpatských lesov. In.: Zborník lesnického, drevárskeho a poľovníckeho múzea. Č. 10/1979 (separátny výtlačok). Osveta, Martin, 1979, str. 80
Budinský-Krička, V.: Nové náleziská na Východnom Slovensku - Drienica. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1980 (AVANS), 1.časť. Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied, Nitra, 1981, str. 36
Ernst, A.: Drienica (1332-2002). Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2002
Turistická značka bielo-zelená viedla nás bezpečne a iste až sme sa priblížili k čiernemu drevenému krížu s Ukrižovaným z čierneho plechu. Kríž mal plechovú čiernu ochranu, ale len do jednej polovice. Druhú polovicu zničil čas a nepohoda. A aký vzácny bol ten kríž. Pod nohami Ukrižovaného v dreve kríža vyrytý kalich, a pod ním turecký polmesiac a židovská hviezda. A naproti tomuto krížu veľký kameň - kameň oltárny. A dolu pod nami, hlboko dolu, jasné údolie rieky Torysy, vidíme dediny, úrodnú zem, stáda dobytka, jas a radosť. A tu hore v mrakoch, temnu a dáždi sme u tohoto kríža a oltárneho kameňa v mysliach v dobe pred 250 rokmi. V tej dobe, kedy sa evanjelici z celého Šariša skrývali v pralese Lysej Hory, aby sa mohli modliť nerušene svoje modlitby a čerpať útechu z kalicha Pána. V pralesoch Lysej Hory u oltárneho kameňa schádzali sa za tmavých nocí, za burácania a dunenia víchrice a tu v prítomnosti lesných dravcov, boli bezpeční a istejší svojim životom ako v Prešove, Sabinove, Kecerských Pekľanoch a všade inde, všade tam, až kde siahala ruka a meč Caraffových katanov... Kríž s ukrižovaným Kristom už dávno zčerňal, ale znaky kalicha, židovskej hviezdy a tureckého polomesiaca sú vždy svieže, čerstvé. Vždycky sa najde čiasi zbožná ruka, ktorá tieto znaky obnoví akonáhle vlivom času sa strácajú. Iste, že túžba po slobode, po náboženskej snášanlivosti, po ľudskej rovnosti viedla kedysi ruku veriaceho nadšenca, aby vyryl do kríža na Lysej hore tu spomenuté znaky. A tiež iste v tých dobách pred 250 rokmi, v dobách popráv popredných, svojej viere neochvejne oddaných mužov a vzorných charakterov, v dobe od 5. marca až do 9. mája 1687, keď sa jaro prebúdzalo k novému životu, bola dáždivá Lysá Hora, celá v hmlách a mrakoch zahalená, útočišťom pred ešte väčšou tmou, ktorá kruto a krvavo vládla v ináč vždy jasnom a krásnom údolí našej rieky Torysy. 5. marca 1687 bola prvá poprava prešovských evanjelíkov z príkazu cisárskeho generála Caraffu a 5. marca 1693 nastal u Caraffu smteľný zápas, ktorý skončil 6. marca. Skoro na deň a 6 rokov zomrel ten, ktorý nechal tak kruto a násilne zomierať svojej viere najvernejších. Dnes žije Caraffa len v histórii. Ale kríž s kalichom a oltárny kameň na Lysej Hore žijú i dnes v našej prítomnosti a budú žiť naveky.
Roškanin, M.: Metácia Starých Hanigoviec z roku 1411. 2014. Dostupné online: /new/article.php?id=83
Kontroverzný krakovský biskup Ján Muskata pôsobil v rokoch 1294-1320. Staršími poľskými historikmi bol označovaný ako vrah poľského národa a kráľa (Vladislava Lokietka). Počas svojej kariéry stál na strane českých kráľov a sám sa považoval za Nemca, maximálne pripúšťal svoj sliezsky pôvod. Po zavraždení Václava III. v Olomouci bol v Poľsku nežiadúcou osobou a musel sa skrývať. V období od 1311-1317 sa skrýval pravdepodobne v Muszyne, v blízkosti hraníc Šariša. Bol obklopený skupinou na všetko oddaných žoldnierov (rytierov), ktorých verboval hlavne z nemecky hovoriacich oblastí. Verboval len vysokých, zdatných, latinsky a nemecky hovoriacich bojovníkov. Bol známy ako veľmi divý človek, ktorý kradol a zbíjal. V Poľsku sa jeho meno spája aj s hradmi nazvanými "Koči zamek". Pár sto metrov od Lysej sa naozaj nachádza oblasť pomenovaná "Kočí zamek" a sú tam viditeľné stopy zaniknutého opevnenia. Možno v poéme Mihálya Tompu a v legende o rytieroch na Lysej je zachytená prítomnosť Jána Muskatu, ktorého teritórium počas prenasledovania mohlo siahať až na Čergov k Lysej, ďaleko od prenasledovateľov.