|
|
Maria Vosyková: S potuliek po Šariši (1924) |   |
|
Po založení odboru Klubu československých turistov v Prešove v roku 1921 sa začali intenzívne organizovať rôzne turistické
aktivity. Horlivým propagátorom turistiky bol v tých časoch aj Ing. Rudolf Vosyka a jeho manželka Maria Vosyková, ktorí viedli viaceré turistické
výpravy a písali zaujímavé články v miestnej tlači, ale aj v časopise Krásy Slovenska.1 V roku 1924 vyšiel v časopise Krásy Slovenska v čísle 9-12 na stranách 141 a 142 článok
Marie Vosykovej, kde popisuje letný prechod Čergovom po trase Pusté Pole - Kamenický hrad - Hanigovský hrad - Forgáčka - Minčol -
Forgáčka - Priehyba - Majdan - Pečovská Nová Ves. Autorka sa podrobnejšie pristaví pri opise Hanigovského hradu,
kde treba len upresniť, že informácie o Hanigovskom hrade
boli v tom čase ešte ovplyvnené falzami, ktoré viedli k rozšírenej predstave, že
hanigovský Nový hrad (Újvár) bol pôvodne strediskom šarišskej stolice a
že po ňom sa najprv volala újvárskou (novohradskou).2
Tento milý a zároveň výnimočný článok nie je len bežným turistickým opisom trasy, ale nesie aj dokumentárnu
informáciu, v ktorej sa nám predstaví vtedajší ráz krajiny pohoria Čergov.
|
|
|
Najvyšším vrcholom Šariša je Minčol (1157 m.) a vystúpiť naň patrí
k najlepším a nie ťažkým vychádzkam. Veď na Minčol môžeme vystúpiť
s niekoľkých strán, a to: od Kyjova, Kamenice, od Červenice
cez Hanigovce, ďalej od Olejníka a Hervartova. Všetky tieto smery spojené
sú s toľkými krásami prirodnými, že naša námaha bude dobre
odmenená.
Tu obmedzím sa na opis jedného výstupu, a to od Hanigoviec.
Bolo pekné, príjemné ráno, keď sme sa pohli od stanice Pusté Pole.
Ráz kraju, ktorým sme sa ubierali, bol pustý; holé skaly vyčnievaly
nad skromnými honmi poľa, na ktorom zpomedzi zbožia na ďaleko -
široko len modré nevädze snažily sa obveseliť nám cestu. Za poldruhej
hodiny došli sme do dediny Kamenice, odkiaľ vystúpili sme na srúcaniny hradu,
ktorých niekoľké holé, ošarpané múry stoja na dvoch holých
vrcholoch priamo nad obcou. Hrad Kamenica je úplne v ruinách, až
na malé pozostatky zámockých veží. Preto je tak veľmi zruinovaný,
lebo jeho posledný majiteľ dal roku 1816 voziť skaly z jeho múrov
na stavbu pálenice. Hrad tento založený bol v 11. storočí rodom Tarkőy.
Bol dlho poľovníckym sídlom kráľovským. R. 1438 zmocnili sa ho Prešovania.
Neskôr striedali sa jeho majitelia rozličných rodov. Vtedy bol
javišťom niekoľkých bojov, až konečne pred 100 rokmi za posledného
svojho majiteľa úplne spustnul.
S hradu Kamenického otvoril sa pred našimi zrakmi pohľad na
Minčol, na jeho zalesnené úboče a na mohutný holý hrebeň, na druhej
strane hľadeli sme do údolia Torysy smerom na Lipiany a v diaľke na
pohorie Braniska. Od nás na východ zretedlne vidíme na jednom z výbežkov
Minčolu hrad Hanigovce, náš ďalší cieľ, ktorý je od Kamenice
len na 4 km. vzdušnej čiary vzdialený.
S tmavomodrej oblohy slnko pálilo nás nemilosrdne, keď ubierali
sme sa cestou necestou popri hore na Hanigovce. Prešli sme niekoľko
terrainnych vĺn a na pravej strane zanechali dedinku Milpoš a tak ešte
pred poludním došli sme k srúcaninám slavného kedysi hradu Hanigovského.
Jeho srúcaniny sú v prekrásnom okolí, kde sa vysoký les zamieňa
s lúkami posiatymi tisícimi kvetmi pestrých bariev, tu zelenie sa chudobné políčko,
tam zas sýto-zelené kry liesok. Na mieste, kde dnes
rastie bujná vysoká tráva, bol lanského roku salaš. Rozpomínam sa,
aký útok sme vtedy urobili naň, prenasledovaní prudkým dažďom a
ako sme nad ohňom valachov sušili svoje premočené šatstvo. Vtedy
sme darmo hľadali hrad, lebo skryl sa do hustej hmly a len neskôr,
keď sa hmly roztrhly uvideli sme na chvíľku jeho neurčité kontúry.
Dnes nám počasie lepšie prialo. Vystúpily sme po strmej skalnatej,
stráni, pomedzi husté krovie na miesto, kde kedysi bolo nádvorie. Tu
v tôni výklenku múru krčili sa dvaja pastierici pred slnečným úpaľom,
|
|
|
 |  |
|
|
a odtiaľ strážili svoje stádo kráv. Vyštvierali sme sa na srúcaniny po
príkrej, zvetralej stene. Mohutné steny s poprebáranýmí oblokmi a otvory,
v ktorých boly kedysi hrubé trámy, sú už len nemými svedkami, že
kedysi tvorily hrdý, veľký hrad, ktorý vývodil v celej župe a o ktorý
sa toľko ráz bojovalo. Dnes popri inej burine bujnie hustá žihľava na
miestach, kde býval čulý život. Hanigovce - jeden z najstarších hradov
Sariša, ktorý dal meno celej župe (Comitatus de novo castro), založený
bol v XI. storočí. Hrad prechádzal s rodu na rod. R. 1448 obsadil ho
Ján Jiskra z Brandýsa a o 100 rokov pozdejšie stal sa obeťou požiaru.
Od tých čias je srúcaninou, na ktorej pochutnáva si neúprosný zub času.
Sadli sme si na chvíľku, i keď vzdialené dunenie hromu upozornilo nás,
že blíži sa prudká búrka. Videli sme zretedlne, ako nad pohorím Braniska
vznášala sa hustá opona lejaka, blesky sa križovaly
a tmavá mrákava blížila sa k nám s mohutným rachotom. Všade inde
do okola bolo však jasno a preto ani sme sa veľmi pred búrkou neponáhľali,
a ak sa - reku - poberie iným smerom? Mlčky dívali sme
sa na utešený kraj pod nami, aj okolo nás. Na juhovýchode videli sme
Veľký Šariš, na západe vlnily sa hrebene Magury a obzrúc sa nazpät,
poznali sme Kamenicu.
Ticho bolo na okolí, kde kedysi rozliehal sa hlahol poľovníckych
rohov a štekot psov, kde kedysi znely povely k boju. V duchu videla
som ako mladá šľachtična kynula s veže hradu na pozdrav rytierovi,
ktorý z blízkej Kamenice ponáhľal sa na sivkovi na dostaveníčko.
Sbehli sme s tohoto pekného miestečka a po hrebeni smerom
severným dvíhali sme sa na Minčol. Hľa, búrka dala nám svätý pokoj
zabočiac na juh kdesi do údolia Hornadu. Pekne sa nám kráčalo vo
vysokej, voňavej tráve pomedzi riedke a nízke borievky. Kvetna Minčolu
je veľmi bohatá; vyskytujú sa tam druhy, aké rastú len na vysokých
vrchoch. Veru i natrhala som si kytičku horských ľalíj, vstavača, zvončekov,
alpských ruží. Čistý vzduch dovoľoval nám krásny pohľad s hrebeňa na všetky strany.
Na juhovýchode je skupina Čergova a za ňou
ďalej otvárala sa kotlina prešovská, nad ktorou vystupoval okyptený
kužel Veľkého Šariša, Stráže a v úzadí Slanské vrchy. Na severovýchode
hmlisto rysovaly sa Lesné Karpaty, kde v popredí ako stráž Dukelského
priesmyku vyčnieva hrad Zborov. Ďaleko na juhu videli sme
Čiernu Horu (1028 m.) a Kojšovskú Hoľu, ktorá je odtiaľto na 52 km.
vzdialená. Najväčmi nás tešil pohľad na vzdialené milé Tatry, ktoré po
dlhej dobe videli sme aspoň takto s úctyhodnej diaľky. V ohromnej
diaľke ukazovaly nám svoj úzky profil, v ktorom dal sa vybadať aj
Lomnický štít.
Po hrebeni došli sme na Forgáčku (971 m.), kde našli sme stopy
svetovej vojny: pozostatky zákopov; potom cez Dvoriská stúpali sme
ďalej na Priehybu. Je to rozkošné miestečko v lone zelených kopcov,
na ktorom tunajší pobožný ľud, azda z piety k prírode a jej Tvorcovi,
vystavil kapličku. Ešte chvíľu ostali sme na lúčine a potom sostupovali
sme do doliny potoka Lúčiny. Posledná čiastka cesty míňala sa
nám pomaly. Nie div, keď všade do okola smialy sa nám krásné, červené jahody.
Konečne predsa sme došli na Majdan a Olejník, kde osviežily sme sa kúpaním v
kryštálovej vode potoka. Vykúpaní, v dobrej
nálade so spevom dorazili sme do Pečovskej Novej Vsi.
Doma dlho nám pripomínala kytica z Minčolu krásnu vychádzku
a aký je milý a zdravý pobyt v rozkošnej prírode medzi vrchami.
|
|
|
|
|
- Derfiňák, P. a kol. : Sto rokov organizovanej turistiky v regióne Prešov. Regionálna rada KST, Prešov, 2005, str. 35
- Halaga, O.: Sabinov a okolie. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice, 1962, str. 25
|
|
|
|
Prečítané: 4376x, publikované: 9.3.2013, posledná aktualizácia: 9.3.2013
|
|
|
Čergov na Facebooku
|
|
| Naposledy pridané |  |
| Náhodná fotografia |  |
|
Aktuálny záber - Lysá
|
|
|
