Stredoveká obec Kisayto

Z histórie

Stredoveká obec Kisayto

Autor článku: Martin Roškanin


Abstrakt

Kisayto bola stredoveká obec, ktorej chotár sa v 14. storočí rozprestieral na pozemkoch dnešných chotárov obcí Hanigovce a Milpoš. Z analýz stredovekých metácií a rekonštrukcie priebehu hraníc jej chotára vyplýva, že ležala v miestach dnešnej obce Hanigovce. Obec Kisayto nezanikla, zaniklo len jej pôvodné pomenovanie a bolo v priebehu rokov 1349 - 1392 nahradené pomenovaním Veľké Hanigovce, neskôr Staré Hanigovce a Hanigovce. Prvotná obec Hanigovce (o ktorej máme prvú zmienku z roku 1330) bola založená podľa zákupného práva v miestach dnešnej obce Milpoš v lokalite s miestnym názvom Koscelisko. V roku 1398 niesla názov Malé Hanigovce, neskôr Nové Hanigovce, Puszta Hanigocz a až v roku 1775 Milpoš.

Zmienky, pramene a edície prameňov

O obci Kisayto sa zachovalo len pár zmienok v historických prameňoch. Pochádzajú z krátkeho časového obdobia od roku 1315 do roku 1349: 1271: túto zmienku o obci,¹ kde si mali Moholovi synovia Herbert a Lang a Detrikovi synovia rozdeliť viaceré majetky, treba považovať za falzum, pretože listina nezodpovedá vlastníckym pomerom v tejto oblasti.² 13.1.1315: prvá vieryhodná zmienka o obci v listine Karola Róberta z 13. januára 1315, kde sa zároveň nachádza aj metácia chotára obce Kisayto. MOL DL 68776.³ 23.4.1322: majetok obce Kisayto sa spomína pri vymedzovaní hraníc v metácii (Pečovskej) Novej Vsi.⁴ 25.4.1330: v listine sú riešené hranice medzi obcou Kisayto a Červenicou. Vznikol tak ďalší metačný záznam, ktorý potvrdzuje a upresňuje južnú hranicu obce Kisayto vytýčenú v roku 1315. MOL DL 64 653.⁵ 15.8.1332: v listine sa uvádza, že obyvatelia obce Kisayto narušili v predchádzajúcom roku hranice Červenice, ktorá už bola majetkom magistra Rikolfa z Torysy. MOL DL 64655.⁶ 13.8.1349: obyvatelia Kisayto sa spoločne s obyvateľmi Hanigoviec sťažujú vojvodovi Štefanovi na zabratie ich zeme magistrom Rikolfom. MOL DL 64 666.⁷

Význam slova Kisayto a formy zápisu

V listinách sa názov obce Kisayto vyskytoval v týchto tvaroch: Kisaylthoth (falzum datované do roku 1271), Kysaytoud (13.1.1315), Kyusaytou (23.4.1322), Kyus aytovt, Kyusaytovt (25.4.1330), Kysaytod (15.8.1332), Kysaytou, Kyus aytout (13.8.1349).

F. Uličný jej názov prekladá ako Malá Brána (z maďarského kis = malý, ajto = brána).⁸ Podobný preklad uvádza aj O. Halaga pri preklade metácie (Pečovskej) Novej Vsi - malé dvere.⁹ V. Rábik s týmto výkladom nesúhlasí, názov dediny uvádza v tvare Kysaytod a odvodzuje ho od nemeckého osobného mena Aito(n), kde adjektívum „kis“ a posesívny suffix „d“ je už prídavkom maďarského pisára listiny.¹⁰ Je málo pravdepodobné, aby názov dediny niesol nemecké meno, pretože ako vyplýva z ďalej uvádzaných zistení, obec Kisayto bola staršou obcou, ktorá nebola vybudovaná na základe nemeckého práva. Rovnako aj spomínaný posesívny suffix „d“ je otázny. Treba si všimnúť, že v zmienkach sa vyskytuje väčšinou prípona v tvare -ut, -vt, -ud. Ako upozornila naša prekladateľka, ide o maďarské slovo út, čo znamená cesta.V tejto súvislosti sa dá porovnať aj stredoveký zápis krajinskej cesty pri obci Marhaň - Morgunay out, Morgonyayvth.¹¹ Potom by preklad názvu obce bol vo význame osada „Na ceste k Malej Bráne“ a správny prepis jej názvu „Kisaytout“. V texte však bude používaný tvar „Kisayto“, tak ako už bol zaužívaný v doterajších publikáciách. Správnosť prekladu Malá Brána by mohlo dokazovať aj zistenie, že obec Kisayto ležala neďaleko vrchu Abranhege (dnešný názov Hrabienka).¹² Názov Abranhege O. Halaga prekladá ako hora „Brána“ a uvádza, že pri hore bola zrejme brána na ceste do Poľska (Ľutina - Hanigovce).¹³ Nezávisle od O. Halagu píše F. Uličný o obci Kisayto, že jej názov zachytil skutočnosť, že sídlisko vzniklo pri malej bráne, pri stavebno-strážnom zariadení pri krajinskej ceste tiahnúcej údolím Torysy v 11. - 13. storočí.¹⁴ Označenie „malá“ súvisí zrejme s porovnaním so starou bránou (antiqua porta), ktorá sa nachádzala medzi obcami (Pečovská) Nová Ves a Červenica na hlavnej ceste vedúcou údolím Torysy. Medzi týmito obcami sa v tomto období nachádzali obranné záseky (zátarasy vytvorené prevažne z jabloňových stromov).¹⁵ Tieto záseky odtiaľ pokračovali po južných svahoch pohoria Čergov ďalej na východ.¹⁶ Na tejto línii neboli tvorené súvislým zátarasom, ale boli vybudované len na určitých miestach, úsekoch krajinských ciest.¹⁷ Podľa všetkého viedli aj v oblasti Malej Brány a vrchu Abranhege, kde vytvárali obrannú líniu na severnej ceste do Poľska.

Vlastníci obce
Do roku 1315: do roku 1315 sídlo vlastnili šľachtici z Brezovice.¹⁸ 13.1.1315: šlachtici z Brezovice prepustili obec Kisayto Jánovi a Mikulášovi - synom Detka (Dečka), Štefanovi - synovi Herborda a Blažejovi - synovi Detbora.¹⁹ 1322: obec stále vlastnia synovia Dečka (Dechk) a gróf Langh.²⁰ 1330: majetok sa ocitá v rukách kráľa.²¹ 1349: majetok Kisayto spoločne s Hanigovcami aj naďalej patria kráľovi.

Chotár obce a jej metácie

Metácia z 13.1.1315

Voľný preklad z latinského originálu:²²

Prvá meta začína pri prameni potoka nazývaného Letune (Ľutinka), padá po toku tohto potoka smerom na juh až k vrchu Myhelhazatetey (Michalka), ktorý rozdeľuje chotáre obcí Verusalmafalua(Červenica) a Kysaytoud, z potoka (Ľutinka) hranica stúpa západne na vrchol hory (Michalka) a priamo zostupuje k rieke (quendam rivulum), ktorú preskočí a vedie cez vrch (berch), z ktorého padá do potoka s názvom Verusalmapotoka (Milpošský potok) a týmto potokom stúpa až k jeho prameňu a od neho pokračuje k prameňu potoka Letune, kde sa hranice končia.


Rekonštrukcia a poznámky k metácii

Letune
Metácia začína od prameňa riečky Letune. Letune je nepochybne dnešná riečka Ľutinka, po toku ktorej hranica pokračuje južne až k východnému úpätiu vrchu Michalka, odkiaľ západným smerom vystúpi na jej vrchol. Otázna však je lokalizácia prameňa riečky Ľutinka. Je málo pravdepodobné, že sa v metácii uvažuje s dnešným miestom prameňa Ľutinky pod vrchom Čergov. Dolina riečky Ľutinka v tomto období ešte nebola obývaná, osada Majdan a pravdepodobne ani osada Olejníkov vtedy ešte neexistovala, a to mohlo ovplyvňovať stredoveké poznanie toku Ľutinky. S väčšou pravdepodobnosťou bol v tomto období prameň Ľutinky situovaný v mieste prameňa dnešnej riečky Drahotín, čomu nasvedčuje aj analýza metácie (Pečovskej) Novej Vsi z roku 1322.²³ Toto tvrdenie v podstate podporuje aj táto metácia obce Kisayto, kde sa uvádza, že od prameňa potoka Letune sa vrch Michalka nachádza južne.

Myhelhazatetey
Z riečky Ľutinka hranica vystúpa na vrch Myhelhazatetey. Bezpochybne ide o horu Michalka, ktorá bola v tom období významnou métou, spomínanou vo viacerých metáciách. Hora v tom období tvorila hraničný bod medzi Červenicou a Kisayto.

Quendam rivulum
Z Michalky hranica západným smerom padá do potoka s dnešným názvom Hanigovský potok.

Berch
Berch znamená vrch. Možný pôvod slova je z maďarského bérc (bralo, vrchol)²⁴ alebo z nárečového slova verch.²⁵ Ide o vrch s kótou 606,3 alebo Hrb (579,0). Z Hanigovského potoka prechádza hranica cez tento vrch a padá do potoka Verusalmapotoka.

Fluvium Verusalmapotoka
V preklade Červenický potok. Ide bezpochyby o potok s dnešným názvom Milpošský potok. Tvoril zároveň východnú hranicu chotára obce Lúčky.²⁶ V roku 1411 bol v metácii Starých Hanigoviec spomínaný ako Mlynský potok. Týmto potokom hranica ďalej stúpa smerom na sever až k prameňu.


Metácia Červenice z 1.5.1322 V metácii máme zachytenú južnú hranicu obce Kisayto: „...prekročiac Torysu na sever až po rieku Weresalmapataka, pozdĺž tejto medzi 2 vrchmi na východ po jeden potok, napokon dôjdeme opäť po Michalhazatetey.“ ²⁷ Hranica Červenice od Torysy viedla na sever po Milpošský potok, ním viedla hranica severne, až do miesta, kde sa stáčala východne a viedla medzi vrchmi Hrb (579,0) a vrch s kótou 606,3 na východ cez Hanigovský potok a na vrchol Michalky.


Metácia z 23.4.1322 Výňatok z metácie (Pečovskej) Novej Vsi,²⁸ ktorej analýza a plné znenie bolo uvedené samostatnom článku:²⁹

...deinde ascendit ad montem Myhalzatety (így) vocatum per acuciem eiusdem montis versus aquilonem et super eundem montem sunt due mete terree de quibus in latere eiusdem montis descendit ad vallem iterum ad duas terreas metas in silva existenses,	Nato stúpa hranica na horu Myhal/ha/zatety (vrcholec Michalovho domu) a po vrcholci tejto hory na sever. Na tejto hore sú dve zemné mety, z ktorých po boku tejto hory (hranica) zostupuje do údolia, opäť k dvom zemným metam v lese.

deinde cadit in fluvium Tarbocheynpothoka vocatum in quoquidem fluvio currit supra ad eiusdem fluvii caput de quo exit et ascendit ad verticem montis Javor dicti et in eiusdem montis vertice currit usque ad fluvium Thopl vocatum versus aquilonem et ibi separantur mete a terra comitis Langh et filiorum Dechk Kyusaytou vocata et sic descendendo per fluvium Thopl pervenit ad terram filiorum Jacobi dicti Lengen Jakorezey vocatam...	Nato padá do potoka zvaného Tarbocheynpotoka (Tarbočin potok), v ktoromto potoku stúpa vyššie k jeho prameňu, od ktorého (prameňa) vychádza a stúpa k vrcholu hory Javor a na vrcholci tejto hory beží až k rieke zvanej Thopl na sever. A tu sa delia mety od zeme grófa Langha a synov Dechk (Dečkových), zvanej Kisajtó (t.j. malé dvere), a tak, zostupujúc cez potok Thopl, príde k zemi synov Jakuba zvaného Lengen (=Poľan), zvanej Akoriš-Jakovany.


Pri darovaní (Pečovskej) Novej Vsi Mikč bánovi sa východná hranica chotára obce Kisayto presunula z údolia riečky Ľutina smerom na západ až do údolia Táborového potoka (Tarbočin potok) a od potoka Drahotín (v tejto metácii spomínaný ako Thopl) na hrebeň západne od Drahotína.


Metácia z 25.4.1330 V tejto metácii³⁰ sa opätovne potvrdzujú (a oproti metácii z roku 1315) aj spresňujú hranice obcí Červenica a Kisayto. Hranica začína na vrchole hory Michalka (Mihalhazateteye) a končí v mieste, kde sa nemenovaný malý potok vlieva do Milpošského potoka (Weresalmapataka). V listine sa píše: „vyslanci navštívili kráľovský majetok Kyusaytovt, aby sa oboznámili s hranicami tohto majetku so susediacim majetkom Weresalma magistra Rycolpha, ktoré sa stali zdrojom škriepok, pričom išlo o zistenie pôvodného stavu z čias bána Mykch- a, keď tento majetok vlastnil magister Rykolphus. Priamo na mieste (v teréne) a v prítomnosti obyvateľov dediny Kyusaytovt magister Rycolphus ukázal vyslancom svoj majetok Weresalma a jeho hranice, ktoré ho oddeľujú od majetku Kyusaytovt. Obyvatelia obce Kyusaytovt dosvedčujú (potvrdzujú), že ukázaná hranica zodpovedá skutočnosti, aká bola za čias bána Mykcha, keď majetok patril magistrovi Rycolphovi.“ Ide teda o rekonštrukciu hraníc priamo v teréne, tak ako boli vymedzené v roku 1315, keď Rikolf prepusil Kisayto šľachticom z Fulókércs. Pojem „za čias bána Mykcha“, uvádzaný v metácii, spadá do roku 1315, kedy sa Mikč stál kastelánom Šarišského hradu a zastával funkciu župana Šarišskej stolice.³¹

...amelynek kezdete a Michalhazateteye hegy tetejére esik, majd Ny-nak tartva elér egy patakot, átmenve rajta egyenesen hegyre fel,	Táto hranica začína na vrchole vrchu Michalhazateteye, postupuje na západ až dosiahne jeden potok, prekročiac potok pokračuje priamo hore kopcom,

majd Ny felé lejőve arról kis patak forrásához jut, e patakon keresztül eléri a Weresalmapataka vízfolyást...	ďalej na západ zíduc z kopca dôjde k prameňu malého potoka, skrz tento dosiahne potom vodný tok Weresalmapataka


Touto metáciou sa upresňuje južná hranica chotára, kde sa dozvedáme, že od hrebienka medzi vrchom Hrb (579,0) a vrchom s kótou 606,3 hranica klesala ďalej na západ do malého potôčika, ktorý sa vlieva do Milpošského potoka zhruba 300-400 m južne od dnešného začiatku obce Milpoš.

Hranice chotára obce Kisayto z roku 1315 (červená) a 1322 (modrá).


Lokalizácia obce Kisayto

Oblasť chotára, v ktorom ležala obec Kisayto, bola analyzovaná v predchádzajúcej kapitole. V tejto kapitole sa pokúsime bližšie upresniť polohu samotnej obce.

Lokalizácie známe z literatúry

O lokalizácii obce Kisayto sa zmieňujú viacerí autori: F. Uličný v roku 1981 lokalizuje obec Kisayto do katastra obce Hanigovce,³² neskôr upresňuje lokalizáciu severne od kopca Michalka, medzi Červenickým potokom a potokom Ľutinka (1990).³³ V. Rábik lokalizuje Kisayto niekde do susedstva obce Hanigovce pod úpätie hory Michalka (2006).³⁴ P. Sedlák s lokalizáciou F. Uličného nesúhlasí. Jej chotár upresňuje južne od kopca Michalka, medzi Ľutinku a Červenický potok (1994). Odôvodňuje to listinou Karola Róberta z 13. januára 1315, kde sa píše „...Hethas, Bachamezey, Verusalmafalua et quandam Noua Villa, que est circa fluvium Tarcha a parte meridionali, que nunc Iacobfolua nuncupatur, ac Kysaytoud vocate...“, čo prekladá a dokladá ďalej v texte ako „Podobne Jakubovu Voľu (aj Kišajto nazývanú) uvádza Jágerská kapitula v potvrdzovacej listine datovanej po 15. januári 1315.“ Z toho vyvodzuje, že v tesnej blízkosti pri staršej dedine Kisayto vznikla na začiatku 14. storočia nová obec - Jakubova Voľa, ktorú zotrvačnosťou nazývali aj Kisajto a stotožňuje zaniknuté Kisajto s dnešnou Jakubovou Voľou.³⁵ Prvé dve lokalizácie umiestňujú obec do chotára, ktorý vyplýva z metácie z roku 1315, ale nešpecifikujú bližšie jej polohu. S poslednou lokalizáciou nemožno súhlasiť, pretože podľa priebehu metácie obec Kisayto nemohla ležať pri obci Jakubova Voľa. Rovnako aj predpoklad, že Jakubova Voľa vznikla zo staršej obce Kisayto, vylučuje správa z roku 1352, kde sa uvádza, že pôvodný názov obce Jakubova Voľa bol Tharchahat.³⁶

Vhodná lokalita pre stredovekú obec

V chotári obce Kisayto je možné predpokladať začiatkom 14. storočia stredovekú obec v dvoch vhodných lokalitách. Jedna z nich bola samozrejme lokalita v oblasti dnešnej obce Hanigovce. Druhá sa nachádzala na území dnešného Milpoša, v oblasti s pomiestnym názvom Koscelisko. Ako bolo vysvetlené v analýze metácie Starých Hanigoviec, lokalita Koscelisko bola doložiteľne osídlená koncom 14. a začiatkom 15. storočia, kedy sa tam nachádzalo sídlisko s názvom Nové Hanigovce.³⁷ Táto oblasť však bola nepochybne osídlená aj začiatkom 14. storočia. Vyplýva to zo samotného názvu tejto oblasti. Rovnaké názvy oblastí, kde sa výskumom potvrdila dávna existencia sakrálnej stavby, sa nachádzajú aj v neďalekých obciach: - Koscelisko pri obci Rožkovany³⁸ , kde sa v 13. storočí predpokladá murovaný a kamenný kostol postavený v románskom slohu - Koscelisko (Koscilek) v katastri obce Brezovička, kde v rokoch 1965-1967 boli počas archeologického výskumu odkryté zvyšky muriva a základy zaniknutého kostola, ktorý sa podľa pôdorysu a technológie stavby považuje za románsky kostol pochádzajúci z 12., najneskôr zo začiatku 13.storočia,³⁹ - Koscelisko v katastri obce Víťaz, kde sa eviduje zaniknutý stredoveký kostol a cintorín, ktorý zatiaľ nebol bližšie skúmaný.⁴⁰^,⁴¹ Podobne aj v oblasti Koscelisko v Milpoši môžme predpokladať zaniknutú stredovekú sakrálnu stavbu. Okrem chotárneho názvu sa o nej zachovala aj legenda, kde počas tureckého obliehania hradu bol v osade zabitý turecký vojak. Ako odplatu údajne Turci povraždili v kaplnke časť obyvateľov a kaplnku následne zbúrali. Túto legendu by mohli potvrdzovať kamene z kaplnky a kosti, pravdepodobne z vtedajšieho cintorína, ktoré boli nájdené počas stavebných prác v uvedenej oblasti.⁴²

Lokalizácia obcí Kisayto a Hanigovce

Stredovekú obec Hanigovce určite nemôžeme stotožňovať s obcou Kisayto, pretože z roku 1349 máme zmienku, kde sa spomínajú obyvatelia obce Kisayto spoločne s obyvateľmi Hanigoviec.⁴³ Z toho vyplýva, že Hanigovce a Kisayto boli dve samostatné obce, ktoré nielen že spolu susedili, ale vzhľadom na spoločný chotár vytvárali už v tomto období spoločnú sídelnú jednotku, podobnú, akú neskôr dokázateľne vytvárali Staré a Nové Hanigovce. Vychádzajme teda z faktu, že v chotári obce Kisayto sa nachádzali začiatkom 14. storočia dve dediny a dve možné lokality, kde mohli ležať. Ostáva teda správne určiť, ktorá obec ležala v ktorej oblasti. Dôležitá informácia sa nachádza v metácii susednej obce Lúčka z roku 1346, kde sa pri opise priebehu jej východnej hranice uvádza: „...a zatáča sa smerom k potoku Veresalma a zostupujúc z kopca, ľudove nazývaného Berch, pri dolnom okraji dediny Hennygi vstupuje do potoka Veresalma a odtiaľ v tomto potoku zostupuje...“.⁴⁴ Potok Veresalma je potok s dnešným názvom Milpošský potok. Ak hranica vstupuje do tohto potoka pri dolnom okraji dediny Hanigovce, potom je zrejmé, že osada Hanigovce musela ležať vo svojom vzniku práve v oblasti Koscelisko, na východných svahoch doliny Milpošského potoka. V tomto období ešte Hanigovce neboli tvorené dvomi sídliskami, o čom svedčí pomenovanie obce v tejto správe, kde sa nerozlišuje, že ide o Malé, resp. Nové Hanigovce (ako sa táto dedina volala koncom 14. storočia, keď už boli Hanigovce tvorené dvoma sídliskami). Takýto jednoduchý a nešpecifikovaný názov sa používal aj neskôr, a to v podobách Henyngfalua (z roku 1349), Hennengfalua (1355), Hennengfolua (1356).⁴⁵ Z toho sa dá usudzovať, že začiatkom 14. storočia niesla pomenovanie Hanigovce iba jedna obec. A pretože v roku 1346 obec Kisayto ešte stále existovala, resp. ešte niesla názov Kisayto, musela ležať na mieste súčasnej obce Hanigovce. Ďalším potvrdením tejto lokalizácie je aj prítomnosť stredovekej sakrálnej stavby v oblasti Koscelisko. V celom chotári obce Kisayto vieme z tohto obdobia z prameňov doložiť len prítomnosť jednej sakrálnej stavby. Ide práve o kostol stredovekej hanigovskej farnosti, ktorá sa spomína v zozname farárov Toryského dištriktu z roku 1330.⁴⁶

História obce Kisayto

Treba si všimnúť, že prvé správy, ktoré z tejto oblasti máme, sa týkajú iba obce Kisayto. V roku 1315 to bola metácia chotára obce Kisayto, v roku 1322 pri metácii (Pečovskej) Novej Vsi sa ako jej susedná obec spomína Kisayto a v roku 1330, kedy sa riešil hraničný spor obce Červenica a Kisayto, pričom Hanigovce sa v nej nespomínajú. Tie sa po prvýkrát objavujú až v inej správe, rovnako z roku 1330. Z toho vyplýva, že obec Kisayto bola v tomto období dominujúcou a určite aj staršou obcou ako boli Hanigovce. V. Rábik predpokladá, že jej vznik zapadá do kontextu doosídľovacieho ruchu, ktorého hybnou silou bolo nemecké obyvateľstvo zo susedného Spiša, a že sídlisko vybudovalo už nemecké obyvateľstvo.⁴⁷ Kisayto však bola staršia obec, ktorú nemecké obyvateľstvo iba dosídlilo. Vieme, že minimálne do roku 1322 patrila obec šľachtickým rodinám. Od roku 1322 do roku 1330 sa však majetok obce dostáva do rúk kráľa a v zmienke z roku 1332 už obyvatelia vystupujú ako kráľovskí poddaní so správnou príslušnosťou k šarišskému župnému hradu a mali hosťovský status.⁴⁸ Z toho sa dá usudzovať, že kráľ, potom čo opäť zabral toto územie, postupne vyľudňujúcu sa obec dosídlil pozvaním nemeckých hostí. Kam až teda môže siahať história obce Kisayto? F. Uličný pri výklade názvu Malá Brána poznamenáva, že sídlisko, ktoré vzniklo na poliach neďaleko bránky, treba predpokladať aj v 13. storočí.⁴⁹ A rovnako aj O. Halaga pri výklade názvu vrchu Abranhege upozorňuje na dávnu funkciu brány, vzhľadom na slovanský základ v slove (A)bran.⁵⁰ S osadou Kisayto a cestou, ktorá ňou viedla, bude určite súvisieť aj opevnenie postavené na mieste, kde bol neskôr vystavaný Nový hrad. Hradný vrch sa pred rokom 1322 nachádzal v chotári obce Kisayto⁵¹ a podľa Varsika na tom mieste už v roku 1251 existoval strážny hrad na ceste do Poľska.⁵² Aj keď tento predpoklad zatiaľ nebol potvrdený,⁵³ je celkom reálne, že drevený hrad, ktorý Mičk žiadal v roku 1342 prestavať na kamenný,⁵⁴ mohol na hradnom vrchu stáť aj pred rokom 1322. Vznik obce však môžme pravdepodobne posunúť ešte ďalej do minulosti, hoci o tom už nemáme písomné zmienky. V osade Kisayto totiž mohli byť umiestení strážcovia brány, podobne ako tomu bolo v prípade obce (Veľký) Slivník, kde máme písomne doložené, že ju držali kráľovské pohraničné stráže (speculatores, örök), ktoré strážili Bardejovskú bránu ležiacu medzi Tulčíkom a Vyšnými Raslavicami.⁵⁵ V tom prípade by história obce Kisayto siahala až do 12. storočia, kedy došlo k tretej etape posunutia obranných hraníc Uhorska smerom na sever, až na severný okraj Prešovskej kotliny, na južné svahy pohoria Čergov.⁵⁶ Ako bolo vysvetlené v predchádzajúcej kapitole, osada Kisayto ležala v miestach dnešnej dediny Hanigovce. Nasvedčuje tomu v podstate aj hranica chotára, uvedená v metácii z roku 1315, kde obec Kisayto je situovaná uprostred územia. V blízkosti obce, alebo priamo ňou viedla cesta od (Pečovskej) Novej Vsi na sever. Tento fakt sa odzrkadlil aj v názve osady Kisaytout, ktorý sme preložili ako osada „Na ceste k Malej Bráne“. Brána sa teda musela nachádzať severne od obce, čo potvrdzuje aj vrch Abranhegye (Bránový vrch - dnešný názov Hrabienka), ktorý rovnako leží severne od obce. Kadiaľ presne prebiehali záseky a kde bola vybudovaná samotná brána, však môžeme len hrubo odhadovať z morfológie danej oblasti. Posledná zmienka o Kisayto je z roku 1349, kde sa obyvatelia Kisayto a Hanigoviec sťažujú na zabratie ich zeme magistrom Rikolfom, z čoho viacerí autori usudzujú, že to bolo dôvodom zániku, resp. že to mohlo prispieť k opusteniu sídla.⁵⁷ ^,⁵⁸ Zánik obce Kisayto však zdá sa, neúvisí ani tak so zánikom samotnej obce, ako skôr so zánikom jej pôvodného pomenovania. Nie je žiadnou výnimkou, že pôvodné mená osád zanikali aj tým, že meno majiteľa, ktorému boli od polovice 13. storočia darované, zaužívalo sa ako ich meno. O. Halaga v tejto súvislosti dokonca ako príklad uvádza práve osadu Hanigovce.⁵⁹ Krásny dôkaz tohto tvrdenia sa zachoval aj z neďalekej obce Jakubova Voľa, kde v listine vedľa nového mena Jakubova Poruba (Jacabuagsa), sa uvádza aj jej pôvodný názov Tarchahat.⁶⁰ Zánik pôvodného pomenovania obce bol určite ovplyvený aj zánikom Malej Brány a obranných zásekov. Záseky na obrannej línii, ktorá sa tiahla južným okrajom pohoria Čergov, začali postupne zanikať v druhej polovici 13. storočia, kedy zároveň dochádza aj k väčšiemu zaľudnovaniu územia za zásekmi (ultra indagines).⁶¹ Pomenovanie osady tak strácalo pôvodný význam a obyvatelia sa pravdepodobne aj vďaka tomu priklonili k používaniu nového názvu, o ktorom sa dozvedáme z listiny z roku 1392 - Veľké Hanigovce (Naghennyng). K zmene názvu tak došlo v priebehu rokov 1349 - 1392, kedy možno došlo aj k väčšiemu dosídleniu obce.

História stredovekej obce Hanigovce

Stredoveké Hanigovce bola nová obec, ktorú vybudovali usadlíci so šoltýsom podľa zákupného práva v oblasti dnešnej obce Milpoš v oblasti s miestnym názvom Koscelisko. Šoltýsom bol Nemec zo spišských alebo šarišských miest,⁶² ^,⁶³ ktorého osobné meno Henningh/Hennig (domácka podoba mena Heinrich),⁶⁴ dalo základ názvu obce Hanigovce. Keďže Hanigovce boli vybudované na nemeckom práve, obyvatelia si slobodne zvolili svojho farára, ktorým bol rovnako Nemec menom Wynandus.⁶⁵ Hneď po vybudovaní prvých domov obyvatelia postavili aj kostol. Toto sa mohlo udiať niekedy medzi rokom 1322 až 1330, teda v období, kedy sa chotár obce Kisayto dostáva opäť do rúk kraľa, ktorý na dosídlenie vyľudňujúcej sa obce pozval nemeckých hostí. Títo jednak dosídlili staršiu obec Kisayto a zároveň vystavali stredovekú obec Hanigovce. Aj preto pred rokom 1330 obec Hanigovce ešte nevystupovala v zmienkach týkajúcich sa chotára obce Kisayto. Okrem nemeckého lokátora a farára žili v obci aj ďalší nemeckí obyvatelia, čo potvrdzujú blízke miestne názvy. V metácii Starých Hanigoviec z roku 1411 spomínaný potok Henchpathaca, v preklade ide o Henchov potok, kde Hench je staré nemecké osobné meno alebo vrch Wluenghege, ktorého názov je tvorený taktiež nemeckým menom. Obyvatelia vystupujú ako kráľovskí poddaní so správnou príslušnosťou k šarišskému župnému hradu a možno u nich predpokladať rovnaké hosťovské sociálno-právne postavenie ako u obyvateľov obce Kisayto.⁶⁶ Usadlíci obec vystavali pri potoku Veresalma (Milpošský potok), na okraji chotára obce Kisayto pri hranici s chotárom obce Lúčka. Možno práve kvôli tejto nevhodnej polohe na okraji chotára, ale istotne aj kvôli všeobecne zlým podmienkam, pre ktoré pustli aj ďalšie okolité sídla na prelome 14. a 15. storočia,⁶⁷ sa obec nerozrastala a je možné, že sa jej obyvatelia postupne presťahovali do obce Kisayto, resp. Starých Hanigoviec. V roku 1398 obec už niesla názov Malé Hanigovce a bola v tom čase bez obyvateľov.⁶⁸ Nepriamo môžme predpokladať, že názov Malé Hanigovce mala obec už aj v roku 1392, kedy máme zmienku o Veľkých Hanigovciach (Naghennyng).⁶⁹ V roku 1404 ešte dedina vystupuje pod názvom Malé Hanigovce (Kyshennyng),⁷⁰ no od roku 1411 už obec nesie názov Nové Hanigovce (Nouahennyngh).⁷¹ Prvotný názov Malé Hanigovce vyjadroval samozrejme pomer k susednej, nepochybne väčšej obci Veľké Hanigovce. Názov Nové Hanigovce odzrkadľuje skutočnosť, že osada bola buď opätovne obývaná (po roku 1398), alebo vyjadruje vzťah k staršej obci, akou boli Staré Hanigovce, vzniknuté zo starej obce Kisayto. V neskorších záznamoch osada Nové Hanigovce vystupuje pod názvom Pwzthahanygocz (1563),⁷² Puszta Hennigh alias Hanigocz (1572),⁷³ Puszta Hennighi (1577)⁷⁴ a až v roku 1775 sa prvý krát spomína dnešný názov obce Milpoš ako majer Puszta Hanigocz alias Milpos.⁷⁵ Vzhľadom na nepriaznivý vývoj osídlenia tejto obce, kostol vystavaný pri založení obce relatívne rýchlo zanikol, pretože o kostole z tejto oblasti už nie sú z 15. - 16. storočia žiadne správy.⁷⁶

Záver

V článku bola prezentovaná hypotéza histórie a lokalizácie obcí Kisayto a Hanigovce zo začiatku 14. storočia. Podľa nej počiatky súčasnej obce Milpoš vznikli na základoch prvotnej obce Hanigovce, vystavanej v oblasti Koscelisko na prelome 13-14. storočia a súčasná obec Hanigovce vznikla zo staršej obce Kisayto. Túto hypotézu by mohol potvrdiť prípadný archeologický výskum miesta sakrálnej stavby v oblasti Koscelisko, a to konkrétne datovaním vzniku kostolíka do konca 13. storočia.

Poďakovanie

Na tomto mieste by som chcel veľmi pekne poďakovať pani Kvete Markušovej za preklady z maďarských dokumentov a cenné pripomienky.


Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/1. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/1. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online, str. 72-73. ...quod possessiones Tharkweley, Veresalma, Bathiamezey, Kisaylthoth, Hennengfalva, Hegmegwsfalua, in Comitatu Sarus existentes... Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1985 Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1985, str. 203 Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987 Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987, str. 24 Tamže, str. 346-347 MOL DL 64 653: ...super faciem possessionis domini regis Kyus aytout vocatae... MOL DL 64655: hospites de Kysaytod pertinentes ad castrum Sarus metas ciusdam possessionis sue (magistri Rycolphi, filii Ricolphi propria attoritate (!) destruxissent anno in presenti. MOL DL 64 666: ...populi villarum Henyngfalua et Kysaytou vocatarum...super faciem possessionis domini regis Kyus aytout vocatae... Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 131 Pado, J.: Pečovská Nová Ves včera a dnes. Obecný úrad v Pečovskej Novej Vsi, 1998 Pado, J.: Pečovská Nová Ves včera a dnes. Obecný úrad v Pečovskej Novej Vsi, 1998 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 89 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 190, 419. viam magnam, que vocatur Morgunay out Roškanin, M.: Metácia Starých Hanigoviec z roku 1411. 2014. Dostupné online Roškanin, M.: Metácia Starých Hanigoviec z roku 1411. 2014. Dostupné online Halaga, O.: Sabinov a okolie. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice, 1962 Halaga, O.: Sabinov a okolie. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice, 1962, str. 24-25 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 131 Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1977 Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny 3. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1977, str. 237-238 Varsik, B.: Zo slovenského stredoveku. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1972 Varsik, B.: Zo slovenského stredoveku. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1972, str. 20 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 479. Pozn. 3 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 89 Tamže, str. 89 Nagy, I., Nagy, G.: Codex diplomaticus hungaricus andegavensis. Anjoukori okmánytár. II (1322-1332). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1881. Dostupné online Nagy, I., Nagy, G.: Codex diplomaticus hungaricus andegavensis. Anjoukori okmánytár. II (1322-1332). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1881. Dostupné online, str. 36-38 Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002 Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002, str. 27. MOL DL 64653: ...super faciem possessionis domini regis Kyus aytout vocatae... Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987 Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987, str. 24. Cuiusquidem ville seu possessionis Kysaytoud mete, sicut eedem partes recitarunt, hoc ordine distinguntur, quod prima meta ispius possessionis incipit a capite fluvii Letune vocati, descendendo per ipsum fluvium usque ad montem versus meridiem, qui est inter predictas possessiones Verusalmafalua et Kysaytoud, Myhelhazatetey nuncupatum, et circa ipsum montem exeundo de predicto fluvio asscendit ad acumen montis ipsius versus occidentem et abhinc directe descendendo cadit in quendam rivulum et saliendo ipsum rivulum transit quoddam berch et cadit in fluvium Verusalmapotoka nuncupatum et per ipsum fluvium asscendit usque ad caput fluvii eiusdem et abhinc vadit iterum ad caput fluvii Letune, unde inceperat et ibi terminatur. ...et in eiusdem montis vertice currit usque ad fluvium Thopl vocatum versus aquilonem et ibi separantur mete a terra comitis Langh et filiorum Dechk Kyusaytou vocata et sic descendendo per fluvium Thopl pervenit ad terram filiorum Jacobi dicti Lengen Jakorezey vocatam... Maliniak, P.: Človek a krajina Zvolenskej kotliny v stredoveku.. Fakulta humanitných vied UMB v Banskej Bystrici, Banská Bystrica, 2009. Dostupné online Maliniak, P.: Človek a krajina Zvolenskej kotliny v stredoveku.. Fakulta humanitných vied UMB v Banskej Bystrici, Banská Bystrica, 2009. Dostupné online, str. 119. V prípade označení rôznych vyvýšenín v tvaroch berch, beerch, beercz možno na základe súčasných poznatkov usudzovať, že zápisy korešpondujú s maďarským termínom bérc (bralo, vrchol) Ondruš, Š.: Meno rieky Hornád je slovansko-slovenské. In: Slovenská reč ročník .51. 1986. Dostupné online Ondruš, Š.: Meno rieky Hornád je slovansko-slovenské. In: Slovenská reč ročník .51. 1986. Dostupné online, str. 238. et vadit ad Berch ... Vrch (nárečove Verch) Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002 Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002, str. 17 Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909 Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909, str. 4. Listina č. 17 Pado, J.: Pečovská Nová Ves včera a dnes. Obecný úrad v Pečovskej Novej Vsi, 1998 Pado, J.: Pečovská Nová Ves včera a dnes. Obecný úrad v Pečovskej Novej Vsi, 1998 Roškanin, M.: Metácia chotára Pečovskej Novej Vsi z roku 1322. 2015. Dostupné online Roškanin, M.: Metácia chotára Pečovskej Novej Vsi z roku 1322. 2015. Dostupné online Kristó, G., Blazovich, L., Géczi, L.: Anjou-kori oklevéltár: 1330. Budapest-Szeged , 2005. Dostupné online Kristó, G., Blazovich, L., Géczi, L.: Anjou-kori oklevéltár: 1330. Budapest-Szeged , 2005. Dostupné online, str. 144 Vallašek, A., Slivka, M.: Hanigovský hrad. In.: Nové obzory 23. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1981 Vallašek, A., Slivka, M.: Hanigovský hrad. In.: Nové obzory 23. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1981, str. 137. Pozn. 22:... bán Mičk sa stal kastelánom Šarišského hradu v januári 1315. Uličný, F.: Zánik dedín v Šariši v 13.-16. storočí. In: Archaeologia historica 6/81. Muzejní a vlastivedná společnost a Východoslovenské múzeum v Košiciach, Brno, 1981 Uličný, F.: Zánik dedín v Šariši v 13.-16. storočí. In: Archaeologia historica 6/81. Muzejní a vlastivedná společnost a Východoslovenské múzeum v Košiciach, Brno, 1981, str. 523 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 131 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 89 Sedlák, P.: Kamenica. Obec, panstvo, hrad. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 1994 Sedlák, P.: Kamenica. Obec, panstvo, hrad. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 1994, str. 22 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 84 Roškanin, M.: Metácia Starých Hanigoviec z roku 1411. 2014. Dostupné online Roškanin, M.: Metácia Starých Hanigoviec z roku 1411. 2014. Dostupné online Sedlák, P.: Historický vývoj cirkevnej organizácie v hornotoryskej oblasti. Michal Vaško, Prešov, 1994 Sedlák, P.: Historický vývoj cirkevnej organizácie v hornotoryskej oblasti. Michal Vaško, Prešov, 1994, str. 24 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 319-320 www.pamiatky.sk - Pamiatkový objekt číslo ÚZPF 2059/1 Budinský-Krička, V. a kol.: Východoslovenský pravek. Archeologický ústav SAV, Nitra, 1971 Budinský-Krička, V. a kol.: Východoslovenský pravek. Archeologický ústav SAV, Nitra, 1971, str. 197-198. Na lokalite sa našiel fragment ľudskej lebky, zlomok nádoby z 12. - 13. storočia. Adzima, M.: ...Medzi dvoma hradmi alebo Milpošské stránky.... Milpoš, Milpoš, 2010 Adzima, M.: ...Medzi dvoma hradmi alebo Milpošské stránky.... Milpoš, Milpoš, 2010, str. 9 MOL DL 64 666: populi villarum Henyngfalua et Kysaytou vocatarum Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002 Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002, str. 19. MOL DL 64658 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 88. V poznámke Tamže, str. 65. Spišský rotulus - ŠA Levoča, SSpk, Scrin XI, Fasc. 6 Tamže, str. 89-90 Tamže, str. 90, 89 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 131 Halaga, O.: Sabinov a okolie. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice, 1962 Halaga, O.: Sabinov a okolie. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice, 1962, str. 24-25 Ako sme už spomínali, východná hranica Kisayta sa presunula v roku 1322 na západ. Hradný vrch sa tak ocitol na území chotára (Pečovskej) Novej Vsi, ktorú od tohto roku nadobudol Mikč bán. Ten dal v roku 1342 vystavať na hradnom vrchu kamenný hrad s pôdorysom, ktorý poznáme aj dnes. Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny I.. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1964 Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny I.. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1964, str. 93 Doterajší archeologický výskum na Novom hrade však toto tvdenie zatiaľ nepotvrdil. Rovnako aj v donačnej listine z roku 1322 sa hrad neuvádza, z čoho sa dá usudzovať, že hrad bol postavený až po roku 1322, porovnaj F. Uličný (1990, str. 99) Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online, str. 246-265 Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny I.. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1964 Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny I.. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1964, str. 99 Tamže, str. 104 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 90 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 131 Halaga, O.: Sabinov a okolie. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice, 1962 Halaga, O.: Sabinov a okolie. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice, 1962, str. 28 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 84. MOL DL 68903: ad possessiones videlicet Verusalma vocatam et Tarchahat, que nunc Jacabuagasa vocaretur Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny I.. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1964 Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny I.. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1964, str. 99-100 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 85 J. Beňko nesúhlasí so vznikom osady na nemeckom práve, porovnaj (Beňko, J., 1985, str. 207, pozn. 209), pretože predpokladá, že oblasť osady Hanigovce bola nepretržite kráľovským majetkom pod správou Šarišského hradu. Ako však bolo uvedené, majetok chotára obce Kisayto patril minimálne do roku 1322 šľachtickým rodinám. Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 88 Tamže, str. 88. Wynandus de Henigsdorf/Henrigidorf ... ecclesiarum plebani Strigoniensis dyocesis. Tamže, str. 90, 89 Rábik, V.: Rusíni a valašské obyvateľstvo na východnom Slovensku v stredoveku. In: Historický časopis. Ročník 53. Číslo 2. Historický ústav SAV, Bratislava, 2005 Rábik, V.: Rusíni a valašské obyvateľstvo na východnom Slovensku v stredoveku. In: Historický časopis. Ročník 53. Číslo 2. Historický ústav SAV, Bratislava, 2005, str. 237 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006 Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 88 MOL DL 64 681: possessionen nostram regalem Naghennyng nuncupatam in comitatu de Sarus situatam et ad castrum nostrum similiter Sarusnappellatum ... ab olim rite spectantem ŠA Prešov, Uz U, Fasc. XLVII, Nr. 18 Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár III. (1411-1412). Magyar Országos Levéltár, Budapest, 1993. Dostupné online Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár III. (1411-1412). Magyar Országos Levéltár, Budapest, 1993. Dostupné online, str. 138 Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909 Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909, str. 33 MOL A 57 Libri regii, zv. 3, fol 1019 Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z r. (1343) 1561-1616. ŠOBA rukopis, Prešov, 1975 Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z r. (1343) 1561-1616. ŠOBA rukopis, Prešov, 1975, i. č. 2, fol. 48 Arcibiskupský archív Košice, Archivum archiepiscopale Cassoviense (AACas.) - Districtualia vol. 8, fasc. 1, nr. 1. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 85


Prečítané: 4655x, publikované: 13.10.2014, posledná aktualizácia: 24.10.2015