Jaseň štíhly (Fraxinus excelsior)

Príroda

Jaseň štíhly (Fraxinus excelsior)

Jaseň patrí k našim najvyšším domácim stromom. Môže dorastásť až do výšky 40 m a dosiahnúť priemer kmeňa až 2,5 m. Dožíva sa asi 250, výnimočne aj okolo 400 rokov. Je to strom Slnka, svetlo miluje a prepúšťa ho až na zem.

Jasene sa zvykli vysádzať kvôli hodnotnému drevu v blízkosti ľudských sídel. Naši predkovia verili, že do jaseňov neudierajú blesky a sadili ich preto aj pred svoje domy, aby ich takto ochránili od Perúna. Takýchto ochrancov môžete ešte aj dnes objaviť v okolí horskej osady Ambrušovce. Stoja obklopení tichom pri ruinách dávno zaniknutých domov.

Pjatekov jaseň

Zatiaľ najhrubším známym jaseňom v pohorí Čergov je jaseň, ktorý sa nachádza v mieste bývalej usadlosti rodiny Pjatakovcov v Ambrušovciach. Bol vysadený v období krátko po založení dediny, teda okolo roku 1830. Je to zrejmé aj podľa rozmerov jaseňa, ale aj podľa rozmerov smrekovca opadavého (s obvodom kmeňa 308 cm), ktorý bol zasadený pár metrov vedľa neho. Jaseň zasadil s najväčšou pravdepodobnosťou Jozef Pjatek Poľaček, ktorý bol zakladateľom usadlosti. Jozef sa narodil v roku 1810 v Livove a patril medzi prvých obyvateľov v obci Ambrušovce. Jaseň takto viac než 100 rokov symbolicky ochraňoval pred bleskami viaceré generácie rodiny. Usadlosť bola opustená v roku 1947, keď sa rodina Pjatakovcov odsťahovala na Ukrajinu. Z domu dnes ostala už len hŕba kamenia. Pjatekov jaseň má obvod kmeňa 450 cm a rastie v nadmorskej výške 900 m n.m. Tento strom má mimoriadnu hodnotu nielen preto, že je najväčším, najhrubším v celom pohorí Čergov, ale hlavne preto, že je to živý pamätník obce Ambrušovce, ktorý pamätá jej vznik a jej takmer 150 ročné trvanie. Donedávna rástol na okraji veľkej horskej lúky, ktorá sa tiahla od Ambrušoviec, cez osadu Baranie až k Lysej. Väčšia časť lúky však bola niekedy v 70-tych až 80-tych rokoch, po odsťahovaní posledných obyvateľov, umelo zalesnená. Jaseň tak posledné roky rástol v šere hustého smrekového lesa. Vysadená smreková monokultúra bola vyťažená v roku 2014/2015.

Tam kdesi hore v hmlách a sivom prítmí lesa
prastarý pamätník sa do spomienok norí.
Bolo to dávno už, keď zbadal svetlo sveta
na kraji lúčiny a v polobjatí hory.

Rástol až sa týčil nad domom, ktorý chránil,
prevysoko, mocne a hrdo, nebojácne,
a aj Perún s bleskami sa ho bál a stránil,
koreňami dýchal a skyl čas na dno básne.

Hlaholil mihotavým listím lúčom Slnka,
ach, Slnko, ako veľmi ho mal rád.

Však potom utíchali krásne lúčne piesne,
pred prahom domu zľahla prevysoká tráva,
na vetvy stromu sadol mĺkvy opar tiesne,
stáročný život horských osád zanikol.

Keď sa dom premenil na hŕbu kamenia,
a z lúky šťavu hustý, tmavý les len pil,
že Slnko hrialo ho už si len spomína,
až vtedy svoj osud, až vtedy...pochopil.

Bola už neskorá a hmlistá jeseň,
keď pustil dole na chladnú, rozmočenú zem
aj svoj osamelý  list.
A s týmto posledným výdychom,
posledným v roku,
akoby sám seba sa opýtal:
„Ach, koľko clivých ma tu ešte čaká zím?“

Poďakovanie:

Aj touto cestou by som chcel veľmi pekne poďakovať kamarátovi Martinovi Šurjakovi za pomoc pri písaní básne.


Prečítané: 19037x, publikované: 6.12.2009, posledná aktualizácia: 28.11.2019