25.11.2017
12:05:11
07:00 | 15:44
11:58 | 21:55
Fáza Mesiaca:
bude 26.11.
Zimný slnovrat:   21.12.2017 17:28  
Perihélium:   03.01.2018 ~ 07h  
 
Hanigovský hrad
Drevený kostolík v Hervartove
Drevinové zloženie
Majdan - Priehyby
Podbaranie - sedlo Lysá
Majdan - sedlo Čergov
Tokárne - sedlo Lysina
Kamenica - sedlo Ždiare
Ďurková - Minčol
Príroda>Prastaré stromy 

Jaseň štíhly (Fraxinus excelsior)

   
Jaseň patrí k našim najvyšším domácim stromom. Môže dorastásť až do výšky 40 m a dosiahnúť priemer kmeňa až 2,5 m. Dožíva sa asi 250, výnimočne aj okolo 400 rokov. Je to strom Slnka, svetlo miluje a prepúšťa ho až na zem.
Jasene sa zvykli vysádzať kvôli hodnotnému drevu v blízkosti ľudských sídel. Naši predkovia verili, že do jaseňov neudierajú blesky a sadili ich preto aj pred svoje domy, aby ich takto ochránili od Perúna. Takýchto ochrancov môžete ešte aj dnes objaviť v okolí horskej osady Ambrušovce. Stoja obklopení tichom pri ruinách dávno zaniknutých domov.
 
Jaseň štíhly pri zaniknutom dome v osade AmbrušovceSkupinka vysadených jaseňov pred zaniknutým domom horskej osady AmbrušovceSkupinka vysadených jaseňov pred zaniknutým domom v horskej osade Ambrušovce
 
 
Ambrušovský jaseň
Aj prastarý ambrušovský jaseň bol kedysi veľmi dávno zasadený pri dome. Z domu dnes ostala už len hŕba kamenia. A vedľa nej odoláva bleskom živý pamätník starých čias, mohutný jaseň s obvodom kmeňa rovných 5 metrov. Donedávna rástol na okraji veľkej horskej lúky, ktorá sa tiahla od Ambrušoviec, cez osadu Baranie až k Lysej. Väčšia časť lúky však bola niekedy v 70-tych až 80-tych rokoch, po odsťahovaní posledných obyvateľov, umelo zalesnená. Strom Slnka a svetla teraz smutne dožíva v šere hustého smrekového lesa.
 
Prastarý Jaseň štíhlyJaseň štíhly pri zaniknutom dome v osade AmbrušovceJaseň štíhly (Fraxinus excelsior)Jaseň štíhly (Fraxinus excelsior)Jaseň štíhly pri zaniknutom dome v osade Ambrušovce
 
Tam kdesi hore v hmlách a sivom prítmí lesa
prastarý pamätník sa do spomienok norí.
Bolo to dávno už, keď zbadal svetlo sveta
na kraji lúčiny a v polobjatí hory.

Rástol až sa týčil nad domom, ktorý chránil,
prevysoko, mocne a hrdo, nebojácne,
a aj Perún s bleskami sa ho bál a stránil,
koreňami dýchal a skyl čas na dno básne.

Hlaholil mihotavým listím lúčom Slnka,
ach, Slnko, ako veľmi ho mal rád.

Však potom utíchali krásne lúčne piesne,
pred prahom domu zľahla prevysoká tráva,
na vetvy stromu sadol mĺkvy opar tiesne,
stáročný život horských osád zanikol.

Keď sa dom premenil na hŕbu kamenia,
a z lúky šťavu hustý, tmavý les len pil,
že Slnko hrialo ho už si len spomína,
až vtedy svoj osud, až vtedy...pochopil.

Bola už neskorá a hmlistá jeseň,
keď pustil dole na chladnú, rozmočenú zem
aj svoj osamelý  list.
A s týmto posledným výdychom,
posledným v roku,
akoby sám seba sa opýtal:
„Ach, koľko clivých ma tu ešte čaká zím?“
            
 

Poďakovanie:

Aj touto cestou by som chcel veľmi pekne poďakovať kamarátovi Martinovi Šurjakovi za pomoc pri písaní básne.
 
 
Prečítané: 15493x, publikované: 6.12.2009, posledná modifikácia: 13.3.2011
Čergov na Facebooku
facebook
Vyhľadaj
Tipy
Naposledy pridané
Náhodná fotografia
Aktuálny záber - Drienica
webCam
Podporujeme
Kúp si svoj strom
Pomoc pre Hanigovský hrad
RSS